KALOKAGATIA

Mojim životným športom, ku ktorému som sa v rôznych obdobiach svojho života po väčších, či menších prestávkach neustále vracal je amaterská nesúťažná kulturistika, ktorú som dopĺňal joggingom. V postpubertálnom veku, keď som s ňou začínal, predstavovala pre mňa kompenzáciu astenického somatotypu, ktorý som pri narodení dostal do vienka.

Kulturistika, popri nesporných blahodárnych účinkoch na organizmus, skrýva v sebe aj isté riziká. Väčšie, či menšie odchýlky od správnej metodológie cvičenia predstavujú ťažko postrehnuteľnú, avšak dlhodobo sa opakujúcu traumatizáciu pohybového aparátu. K tomu treba prirátať svalovú dysbalanciu, ktorej sa amatérsky kulturista bez rozsiahlych odborných vedomostí spravidla nevyhne. Pozitívom nie je ani mantinelizmus spočívajúci v jeden-a-pol-hodinovom intenzívnom tréningu myslenom ako kompenzácia osemhodinového sedavého zamestnania.

Na svoju hlúposť vôbec nie som hrdý, ale možno sa z nej niekto poučí. Dlhodobá ignorancia čoraz nastojčivejších signálov, ktorými sa mi telo snažilo naznačiť, že niečo nie je v poriadku, skončila nútenou návštevou ortpéda. Jediné cvičenie, ktoré som si odvtedy mohol dovoliť, boli rehabilitačné cviky v rámci terapie bolesti chrbta. Pasivita nie je práve mojou charakteristickou črtou, takže som postupne objavil Feldenkraisa aj Pilatesa, zvlášť jednu z jeho verzii - Pilates Medical. Chybajú mi však mužnejšie pohybové aktivity. Veľmi ma priťahuje workout, resp. kalistenika, a parkour.